Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web
aktualizované: 04.10.2017 19:20:34 

Zopár slov..

1. časť

 

Každý človek inak prežíva ťažké chvíle bolesti a trápenia.. Citliví ľudia však oveľa citlivejšie a intenzívnejšie prežívajú tieto chvíle a často siahajú až na dno svojej duše, aby zvládli ťažký úsek života.. No ich citlivosť a senzibilita im dovoľujú poznať aj inú stránku života.. Dovoľujú im vnímať veci a dianie okolo seba, ktoré iní ľudia nevidia, necítia, nepočujú a ani inak nevnímajú. Netvrdím však, že je to tak vždy..

Tiež patrím medzi tých „citlivých senzibilov“ a verte, že niekedy by som si priala byť trošku „tvrdšia“.. Ale tvrdšia znamená privrieť dvere do svojej duše a srdca. Takže radšej nie, to by som už nebola ja..:))

Možno ste niektorí čítali môj príbeh „Medzi nebom a zemou“, kde som opisovala zážitok, ktorý sa mi stal ako malému dievčaťu.. Tiež som sa v ňom vyjadrila, že sa odvtedy viac nezopakoval. Nuž, mala by som písať pokračovanie, zopakoval..

 

Ešte predtým, ako naviažem na svoj predchádzajúci príbeh, mala by som spomenúť to, že skutočne je niečo medzi nebom a zemou. O tom som nikdy nepochybovala a už ako dieťa som mala možnosť počuť a vnímať moju babičku, ktorá zomrela... teda vlastne jej ducha.. Pamätám si len to, že som sa vždy bála, ale neskôr som si akosi „zvykla“. Už ako dospelú ženu ma čoraz častejšie začali navštevovať podobné duše. Boli to zväčša duše ľudí, ktorých som nepoznala, ale aj duše známych. Prichádzali za mnou a ja som stále nevedela, čo odo mňa chcú. V noci som často počula volať svoje meno, cítila som ich prítomnosť a stále som mala pocit, že niečo chcú.. „Ale čo?“ pýtala som sa.. Nakoniec som skúsila modlitbu. Vždy, keď nejaká duša prišla, pomodlila som sa za ňu, odpustila jej za všetkých ľudí, ktorým tá duša ublížila, ešte keď bola človekom a poslala ju tam, kam patrí.. Zafungovalo to a duša v pokoji odišla.. Neviem, či to bolo práve to, čo odo mňa chceli, ale platilo to na všetky. Spomínam si na jednu dušu, bol to blízky sused, ktorý spáchal samovraždu. V tú noc a presne v ten čas, keď zomrel, čítala som pri sviečke knihu. No odrazu mi sviečka zhasla. Chcela som vstať z postele a ísť po novú sviečku, no v tom sa opäť rozžiarila a začala horieť veľkým plameňom. Nejako som sa nad tým nepozastavovala a čítala som ďalej. Až skoro ráno ma zobudila susedova plačúca dcéra a vysvetľovala mi, čo sa stalo.. Hrôza, nechcelo sa mi veriť, že taký tichý, dobrý človek... V tú noc po jeho pohrebe, keď som líhala do postele, vedela som, že príde. Neviem ako, ale vedela. Snažila som sa zaspať, no nedalo sa. O chvíľku som už počula na našej starej drevenej vŕzgajúcej podlahe kroky, ako sa približujú k mojej posteli. Doľahol na mňa tlak a telo mi zmeravelo, ako vždy, keď sa objavila nejaká duša. No tentoraz to bolo iné, pretože som konečne rozumela, čo odo mňa chce. Hovoril mi, aby som mu odpustila, ak mi niekedy niečím ublížil. Povedala som mu, že mu nemám čo odpustiť, veď mi vždy pomohol, keď som potrebovala a bol milý. Tiež som ho poprosila o odpustenie, aby mohol v pokoji odísť a kým odišiel, zvedavosť mi nedala a spýtala som sa ho, ako mu je, ako sa cíti? Povedal len to, že už mu je dobre a niečo neurčité, čo si už moc nepamätám...niečo ako, že ešte nevie, kam vlastne pôjde. Tak som sa ešte zaňho pomodlila a povedala som mu, nech ide za Svetlom.. Odišiel tak, ako prišiel, kroky na vŕzgajúcej podlahe sa vzďalovali, až nakoniec stíchli..

Takých návštev bolo dosť. Pocity pri takých stretnutiach sú skôr nepríjemné, ako príjemné, ale zvykla som si a tešilo ma akurát to, že som možno niektorej z duší pomohla. Teraz sa už tak často neobjavujú.. Ktovie prečo? Možno to súvisí s anjelmi a mojimi ďalšími zážitkami, ktorými by som vlastne chcela naviazať na spomínaný príbeh Medzi nebom a zemou..

 

 

2. časť

 

Minulý rok (2010) bol pre mňa emocionálne, aj psychicky náročný. Presťahovali sme sa do nového mesta, zariaďovali sme si náš byt, plánovali a chystali sme svadbu, neskôr mi veľmi ublížili blízki ľudia... Tešila som sa z tehotenstva, no nie dlho, bábo odišlo v treťom mesiaci a potom ešte raz ďalšie..  čiže radosť striedal smútok, bolesť a sklamanie.. No a takto duševne vyčerpaná som siahla po knihe od Lorny Byrne – Anjeli v mojich vlasoch, ktorá bola ako balzám na moju ubolenú dušu. Vždy som vedela, že anjeli sú a že sú pri nás, ľuďoch. Ale viac, ako zbieraním ich obrázkov a sošiek som sa o nich nijako zvlášť nezaujímala. Až kým som neprečítala spomínanú knihu. Začala som o nich premýšľať, prihovárať sa im, zdôverovať s tým, čo ma trápi, no oni stále mlčali.. Až raz, keď mi bolo zase smutno, rozprávala som im všetko, čo som mala na duši a prosila ich, nech mi už konečne dajú nejaké znamenie, či ma počujú a či sú tu so mnou. Stalo sa. Znamenie prišlo a ja nikdy nezabudnem na ten zážitok. Bola noc, snažila som sa zaspať a upokojiť myseľ aj dušu.. Ležala som na bruchu, keď v tom som začula nádherný zvuk jemného zvončeka, ku ktorému sa pridal ďalší a ďalší, až sa ich jemné zvonenie zlialo do jedného nádherného tónu. Zmätená som počúvala, čo to cinká, keď v tom som pri sebe niekoho cítila.. Niekto bol pri mne tak blízko a ja som netušila, kto to je. Bol to podobný pocit, ako pri stretnutí s dušou, no tento bol oveľa, oveľa príjemnejší, taký teplejší, plný lásky a pokoja. Zrazu mi ten „niekto“ povedal príjemným mužským hlasom do ucha toto: „Zapamätaj si, že sme tu vždy..“ Nezmohla som sa na slovo, len som sa rýchlo posadila na posteli a rozmýšľala o tom, kto to mohol byť a prečo si to mám zapamätať. Vôbec ma nenapadlo, že to môže byť jeden z anjelov, veď som ich predsa žiadala o znamenie. Ľahla som si a zavrela oči, no zvuk zvončekov sa o chvíľu vrátil.. V tej chvíli sa začalo diať niečo veľmi zvláštne. Cítila som, akoby ma nejaká sila ťahala von z tela a ja som sa začala vznášať. Otvorila som oči a tesne pred sebou som zazrela strop našej spálne. Nemohla som uveriť, nevedela som, čo sa to deje.. Prstami som prešla po strope, aby som sa uistila, či sa mi to nesníva. Tá istá sila, čo ma vytiahla z tela von, ma teraz z vodorovnej polohy otočila do zvislej a ťahala ma smerom k oknu. Kľučka na ňom sa otočila a ja som pochopila, že niekto chce, aby som šla von. V tom momente mi prebleslo hlavou, že čo ak sa nevrátim, čo ak sa tam vonku nejako stratím a nebudem vedieť nájsť cestu späť.. Povedala som: „Tak toto nie, nejdem nikam..“ Otočila som sa smerom k posteli, kde ležalo moje telo a niečo ma rýchlo vtiahlo späť doňho. Ešte stále som počula zvončeky a niekto, koho som nevidela, odostieral závesy na okne a dnu svietili silné lúče bieleho svetla, aj keď vonku bola noc a tma. Povedala som: „Už to nechajte, nejdem nikam!“ O chvíľku všetko skončilo a zostalo ticho.. Hodnú chvíľu som nemohla zaspať, rozmýšľala som o tom všetkom, chcela som vedieť, čo to znamená, kto to bol a čo chcel.. Chcela som vedieť, kam ma to ten „niekto“ chcel zobrať a čo mi chcel ukázať. Prešlo pár dní a ja som vedela, že nasledujúcu noc sa zase bude niečo diať.. Neviem vysvetliť ako, ale vedela som to. Začalo to rovnako – nádherný zvuk zvončekov, prítomnosť niekoho, koho som nevidela, len cítila. A teraz som ho cítila ešte intenzívnejšie. Ležala som na bruchu a jeho ruky ma chytili za predlaktia a ťahali von z tela. Keď som sa už voľne vznášala, stále tvárou dole, tie ruky ma otočili smerom hore.. Stále ma držali a ja som vôbec nemala strach. Chvíľu som sa takto vznášala a začala som sa rozhliadať okolo seba, no nikoho som nevidela. V hlave som mala tisíc otázok a rozmýšľajúc, ktorú sa najskôr spýtam toho „niekoho neviditeľného“, začula som syna, ako otvára dvere na svojej izbe a capká naboso smerom k WC. Neviditeľné ruky ma rýchlo zniesli do tela, pritiahli na mňa prikrývku a nežne pohladili po vlasoch. Pocítila som veľkú lásku, starostlivosť a neskutočný pokoj na duši. Predsa som mu len položila otázku. Spýtala som sa: „Prečo ťa nemôžem vidieť?“ A ON povedal: „Môžeš, Ty ma predsa vidíš..“ a ukázal mi obraz slepca, ktorý prstami ohmatáva niekoho tvár, keď chce vedieť, ako ten dotyčný vyzerá. Potom zmizol. Premýšľala som nad tým, čo mi povedal a ukázal. Chcel, aby som vedela, že vidieť sa nedá len fyzickými očami.. Vidieť anjelov sa dá srdcom a dušou. To si zapamätajte. Anjeli k vám hovoria a vy ich môžete počuť a vidieť svojimi srdcami. Celé je to také zvláštne a neskutočné, tieto stretnutia, či zážitky. Ďalšie také stretnutie bolo výnimočné a krásne. Pred spaním sa vždy zvyknem rozprávať s anjelmi. Niekedy len na chvíľku, lebo ma láme na spanie, ale vždy sa stihnem aspoň poďakovať za ochranu a pomoc. Tentokrát som im však rozprávala dlhšie. Hovorila som im, ako ma ešte stále bolí to, že sme prišli o dve detičky a že už by sa čochvíľa narodili a ktovie, ako by asi vyzerali, či to prvé bolo dievčatko, alebo chlapček, lebo druhé vieme, že bol chlapček.. Skrátka, vylievala som im dušu a oni tú bolesť brali na seba.. Už som takmer zaspávala, keď som zase začula známy zvuk zvončekov a niekoho ruky ma ťahali von. Vznášala som sa len chvíľu a vrátila som sa späť do tela, ale niekto ma stále ťahal von.  Chcela som spať, bola som unavená, ale cítila som niekoho prítomnosť v izbe. Bolo to ale iné, akoby niekto pobehoval okolo mojej postele, bolo to také hravé a šantivé. Ten niekto ma potiahol za nohu a ja som začula detský smiech. Hneď mi prišiel na rozum rozhovor s anjelmi o deťoch. V rovnakej chvíli, ako som si pomyslela na svoje deti, ocitla som sa na mieste, kde som nikdy predtým nebola. Neviem to miesto ani presne opísať, pretože to bola akoby nekonečná miestnosť, celá biela, presvetlená.. Dievča a chlapec vo veku asi troch rokov tam sedeli a smiali sa. Pozerala som na nich, ako sa zabávajú a pridala som sa k nim. Nerozmýšľala som nad tým, kde som, čo tam robím a kto sú tie deti. Zadívala som sa na dievčatko a mne to v tej chvíli došlo. Pomyslela som si: „Veď to sú naše deti!“ A vtedy sa to dievčatko otočilo ku mne, hodilo sa mi okolo krku a povedalo: „Mamička, ľúbime Ťa..“ A ja som ho stískala a plakala a hovorila som mu, že aj my s ockom ich veľmi ľúbime a nikdy na nich nezabudneme. Objímala som oboch a bola som taká šťastná, pretože som vedela, že aj oni sú šťastné. Vzala som do dlaní tváričku dievčatka a povedala som jej, že sa veľmi podobá na ocka a na svoju staršiu sestričku. Pozerala na mňa s rozžiarenými očkami a s úsmevom počúvala.. Ešte chvíľu som objímala svoje dietky, malých anjelikov a plakala som od šťastia.. Potom som sa zrazu ocitla naspäť vo svojom tele. Sedela som na posteli, plakala a stále myslela na tie deti. Videla som ich, už viem, ako vyzerajú, už viem, že sa majú dobre a sú šťastné.. Ďakovala som za to Pánu Bohu, aj anjelom, že mi umožnili také nezvyčajné a krásne stretnutie..

S každým takýmto zážitkom si niečo dôležité uvedomím. A to najdôležitejšie je poznanie, že anjeli naozaj sú a sú všade s nami. Sú to poslovia, ktorých nám Boh poslal. Ich poslaním je pomáhať nám, ochraňovať nás a viesť nás tou správnou cestou. Nebojte sa požiadať anjelov o pomoc, či ochranu. Radi nám pomáhajú. A nikdy im nezabudnite poďakovať za ich lásku a starostlivosť. 

Tieto riadky píšem v časovej tiesni, tak zatiaľ len toľko k môjmu príbehu. Až budem mať viac času, zas niečo napíšem.. Možno nové zážitky, alebo niečo viac o poznaní, alebo o tom, čo všetko som si uvedomila vďaka týmto zážitkom..:)) Ak máte niečo na srdci, kľudne mi napíšte mail na Lorna@zoznam.sk

Prajem vám pokoj v duši..

 

Get the Flash Player to see this player.
 
TOPlist